Naši predkovia verili, že fyzické tresty deti posilňujú a prospievajú im. Dnes veríme, že je to naopak. Posilnia deti to, čo oslabí ich rodičia? „Zákon zakazujúci fyzické tresty nie je dobrý nápad,“ píše psychologička Pavla Koucká v komentári. Za krajne nevhodné považuje vnímať fyzický trest plácnutí. Psychické tresty sú často horšie. Fyzické vymedzovanie hraníc je prirodzenosťou cicavcov, človeka nevynímajúc.
Európsky súd pre ľudské práva zaúkoloval našu republiku prijatím zákona zakazujúceho fyzické trestanie detí, a tak sa v Česku zákonite znovuotvorila debata na túto tému. Zástancovia zákazu apelujú na morálku a poukazujú na neblahý vplyv fyzických trestov na psychiku detí, odporcovia často, tak ako minister Marian Jurečka, spomínajú, že sú svojim rodičom za facku v pravý okamih vďační. Ako to teda je: môže byť fyzický trest pre detskú psychiku posilňujúci, alebo je vždy deštruktívny?
Kruté tresty mali posilňovať vôľu i sebaovládanie
Keď sa pozrieme do histórie, boli fyzické tresty používané bežne, a to nielen vo výchove detí. Dosť kruté tresty používané v starovekej Sparte ako súčasť výchovy budúcich vojakov mali posilňovať nielen telesnú zdatnosť chlapcov, ale aj silu vôle a schopnosť sebaovládania. Spartská výchova je povestná svojou tvrdosťou, ale aj stredoveká cirkev považovala (seba)bičovanie za nástroj posilňujúci sebaovládanie.
Na školách boli v našich krajinách fyzické tresty zakázané v roku 1867. V rodinách bol však ešte na začiatku 20. storočia telesný trest považovaný za blahodarný prostriedok zaručujúci budúcu mravnú bezúhonnosť dieťaťa. Spomeňme biblické „Kto šetrí palicu, nenávidí svojho syna, kým kto ho miluje, trestá ho včas“. Alebo „Ak väzí v srdci chlapca pochabosť, trestajúca palica ju od neho vzdiali“ či „Nepripravuj chlapca o trest. Nezomrie, keď mu nabiješ palicou. Nabiješ mu palicou a jeho život vyslobodíš od podsvetia.“
Súslovie „Metla vyháňa deti z pekla“ znelo v mnohých rodinách ešte po druhej svetovej vojne, niektorí seniori si dodnes spomenú, že boli za svoje priestupky bití, ťahaní za vlasy či za uši, kľačali či stáli v kúte, často s prepaženými pažami. Pre mnohých z nich bolo samozrejmosťou rodičov zároveň odprosiť a za trest poďakovať. Dnes je všetko inak.
Radšej podstúpiť pohlavok? Tresty môžu byť návykové
Odborníci sa zhodujú, že fyzické tresty sú ponižujúce. Dieťa navyše môže vnímať trest ako odpustok a povedať si: „Tých pár pohlavkov mi za to stojí,“ takže sa trest minie účinkom. A keď vyvolá u dieťaťa hnev či pocit ukrivdenosti, môže aj zhoršiť ochotu na nápravu. Faktom je aj to, že bité deti strácajú pocit bezpečia a horšie dosahujú vyššie stupňov morálneho vývoja: podstatné sa pre nich stáva vyhnúť sa trestu, a nie sa správať správne, byť dobré.
Ak sa používajú fyzické tresty často, môžu byť dokonca aj návykové. Dieťa niekedy hnevá, pretože si jednoducho nevie rady samo so sebou. Má zlú náladu a nevie sa jej zbaviť. Keď potom niečo prevedie a dostane na zadok, bolesť preklopí zlosť či mrzutosť do smútku. Dieťa plače a slzami vylúči z tela stresový hormón kortizol, takže sa mu uľaví. Časom rodič priliehavo konštatuje: „On/ona hnevá, kým nedostane.“ či: „Vyložene si o to hovorí.“
Tri dôvody, prečo fyzické tresty nezakazovať
Zníženie sebaúcty, narušenie pocitu bezpečia, spomalenie morálneho vývoja a vznik závislosti – to všetko spôsobuje zníženie psychickej pohody i odolnosti dieťaťa. Znamená to teda, že by sme mali fyzické tresty zakázať? Vidím tri dôvody, prečo to nie je také jednoduché. Po prvé, všetky vyššie uvedené argumenty môžeme použiť aj proti iným trestom. Psychické tresty, ako je ponižovanie, znevažovanie, výsmech, ignorovanie či odopieranie lásky, pritom bývajú koľkokrát oveľa ničivejšie. Ponúkalo by sa zakázať aj psychické tresty. Lenže: kto posúdi, či mlčanie naštvaného rodiča je adekvátnou reakciou na drzého potomka, alebo psychickým týraním? Kto rozkľúčuje, ako som myslela vetu: „Ty si ale šikula!“ Bola to pochvala, alebo výsmech? Často nejde ani tak o slová, ale o jemné nuansy tónov, o kontext, rodinnú kultúru a tak podobne. Psychické tresty sú takmer nepreukázateľné, a teda nepostihnuteľné.
Je tu aj druhý dôvod: Obhajcovia zákona sa často opierajú o tvrdenie, že násilie medzi dospelými tiež nepovoľujeme, že keď žena hnevá, muž ju nemôže udrieť. Prečo by sme teda mali povoľovať násilie na deťoch?
