Ich vzťah začal na online zoznamke a po piatich rokoch vyústil k zásadnému rozhodnutiu – žiadosti o adopciu. Pred troma rokmi si partneri Vláďa a Andrej osvojili chlapčeka, ktorý svoj dojčenský vek prežíval v prechodnej pestúnskej starostlivosti. Veľkým zlomom pre nich bolo, že mohli svojho adoptívneho syna pokrstiť.
„Niekedy sa cítim aj trochu urazene, keď sa niekto spýta na synovu adopciu. Po tých rokoch už mám pocit, že vzišiel zo mňa,“ hovorí Vladimír Krist (na snímke vpravo).
Už keď si Vláďa pred desiatimi rokmi na online zoznamke dopisoval s Andrejom, reč prišla aj na deti. „Od začiatku vzťahu sme vedeli, že by sme chceli rodinu,“ spomína dnes štyridsaťdvaročný Vláďa, ktorý sa živí ako účtovník. So svojím dnes už manželom si vážnu otázku položili znova pred piatimi rokmi. „Vtedy tomu prispela aj doba, bolo dostupných viac informácií a to nám pomohlo v našom rozhodnutí,“ dodáva Andrej. Pred viac ako tromi rokmi si osvojili sedemmesačného chlapčeka.
Keď ako „novopečení rodičia“ vyrazili Vláďa s Andrejom s kočíkom pražskými ulicami, reakcia okolia ich nezaujímala. „Ľudia bývajúci v našom bloku nás poznali a ich reakcie boli iba pozitívne. Dokonca sme Nikyho nechali aj pokrstiť, čo bol pre nás veľký zlom,“ hovorí Vláďa. „Cirkev je presne jeden z veľkých odporcov, ale je to o ľuďoch. Pred Bohom sme v krstnom liste vedení obaja ako jeho rodičia,“ dodáva muž, ktorý je zatiaľ ako jediný otec zapísaný v rodnom liste dnes štvorročného chlapca. Zmeniť to ale obaja v budúcnosti chcú. „Dieťa má právo mať dvoch rodičov,“ podotýka s miernym rozhnevaním jeho životný partner Andrej, tridsaťšesťročný muž pôvodom z Ruska. Ten si pred pár dňami vyzdvihol české občianstvo, v pláne majú žiadať o uznanie aj jeho otcovstvo.
Mladí ľudia nie sú na rodičovstvo často správne pripravení
Keď páru v októbri 2018 z úradu zavolali, že po troch mesiacoch od zaradenia do databázy pre nich našli vhodné dieťa, bol to moment neuveriteľného šťastia. Vláďa si vtedy sedemmesačného chlapčeka obľúbil už zo zaslanej fotografie. Andrej bol ale obozretnejší, a tak svoje pocity chcel vyjadriť až po osobnom stretnutí. „Pre mňa bol prvý fyzický kontakt veľmi dôležitý,“ opisuje Andrej a dodáva, že ho upokojovalo, že keby vyhliadnuté bábätko ako pár odmietli, nezhatilo by to ich plány na rodinu. „Hoci sme dieťa mali možnosť vidieť, mohli sme si to ešte rozmyslieť a zo zoznamu žiadateľov by nás kvôli tomu nevyškrtli,“ dopĺňa. Sprostredkovateľom podľa ich slov ide predovšetkým o to, aby si budúci rodičia a dieťa vzájomne „sadli“ a vznikli tak väčšie šance na milujúcu a pevnú rodinu.
REKLAMA
Tri a pol roka, dobu, kedy obaja fungujú ako rodičia, popisujú obaja muži ako nádherné, ale aj náročné obdobie. „Máme veľké šťastie. Niky je neuveriteľne šikovný a bystrý chlapec. Avšak dokáže aj napríklad kvôli sladkostiam alebo televízii diskutovať, dokonca sa aj zlosť,“ popisuje Vláďa bežné situácie a poukazuje na rodičovské kurzy, ktoré pre zapísanie do zoznamu žiadateľov museli absolvovať av mnohých ohľadoch im pomáhajú vo výchove dodnes. Kedykoľvek majú pochybnosti alebo sú si neisti svojim prístupom, môžu sa na organizáciu, ktorá im kurzy zaisťovala a stále ich sprevádza, kedykoľvek obrátiť so žiadosťou o podporu.
„Deti, ktoré týmto spôsobom prichádzajú do rodín, si so sebou nesú aj niektoré traumy, s čím sa musia počítať, a pristupovať k nim preto s pochopením a láskou. Ak sa o ne nemôže postarať vlastná rodina, putujú k pestúnom a podobných zmien v krátkom živote prežijú niekedy veľa,“ hovorí štyridsaťdvaročný otec a navrhuje, aby prípravné kurzy, ktorými ako budúci adoptívny ošetrujúci prešli, absolvovali aj prvorodičia, pripravili by sa tak lepšie na nové role a pomohlo by im to lepšie pochopiť ich dieťa.
Pár mužov veľmi ovplyvnilo záverečné stretnutie, ktoré sa koná na konci štvortýždňového kurzu. Dorazili naň pestúni či adoptovaní dospelí a popisovali skúsenosti z vlastného pohľadu. „Dozvedeli sme sa veci, ktoré by nás bežne nenapadli. Napríklad že k deťom s takou históriou musíte pristupovať iným spôsobom. Deti žijúce so svojimi biologickými rodičmi väčšinou neprešli toľkými stratami a cítia väčšiu istotu, alebo že problémy s detskou identitou a zlým prístupom sa môžu negatívne odtlačiť aj do ich sebavedomia,“ vymenováva Vláďa.
Preto sú vo výchove svojho adoptívneho syna obozretnejší. „Kým dieťa nájde stálu adoptívnu rodinu, je niekoľkokrát opustené. Jeho vnútorná trauma sa potom môže v priebehu dozrievania nečakane objaviť,“ dopĺňa Andrej, ktorého teší podoba adoptívneho syna – jeho tmavé oči aj vlasy. „Všetci tvrdia, že je mi podobný.
