Veľká noc je dnes predovšetkým sviatok kresťanský, ich korene však možno dohľadať v staroveku i pohanských rituáloch. Predĺžené veľkonočné voľno tak môže byť ideálnou príležitosťou vzdelať sa a zapátrať po ich pôvode.
Na začiatku bolo vajcia
Z kresťanského pohľadu je vajce reprezentáciou zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Svoje dôležitosti sa však tešilo už u starovekých národov, ktoré ho uctievali ako symbol počiatku sveta. Egypťania, Peržania a Feničania verili, že všetok život vznikol z kozmického vajca, z toho dôvodu bol jeho pozemský potomok súčasťou náboženských rituálov. V období jarných festivalov ho ozdobovali ako symbol plodnosti a znovuzrodenia, napríklad červená farba reprezentovala maternicu. Pre Egypťanov bolo vajcia symbolom slnka, zatiaľ čo pre Babylončanov miesto zrodenia bohyne Ištar. Peržania vítali jarnú rovnodennosť slávností Novrúz, kedy si vymieňali zdobené vajcia a lúčili sa so starým rokom. Veria sa, že prví kresťania, pochádzajúci z územia bývalej Mezopotámie, prevzali túto tradíciu a maľovali vajcia červenou farbou ako symbol Kristovej krvi.
Autor: Alexander Bel / @alexanderbelph
Foto: ALEXANDER BEL / @ALEXANDERBELPH
Veľká noc ako pohanské oslavy plodnosti a príchodu jari
Veľká noc sa prelína aj so židovským Pesachom, ale aj pohanskými oslavami jari. Podľa benediktínskeho mnícha Bédu Ctihodného pochádza názov sviatku od pohanskej bohyne plodnosti a jari, Eostre či Eostrea, z mena ktorej vzniklo anglické pomenovanie Veľkej noci Easter a nemeckej Ostern. Vo svojom diele Cirkevnej dejiny národa Anglov objasňuje, že prví anglickí kresťania oslavovali zmŕtvychvstanie Ježiša v mesiaci Eosturmonath (dnešný apríl), odkazujúcom na bohyňu jari. Hoci dali sviatku kresťanský význam, na označenie obdobia používali meno pohanskej bohyne aj naďalej.
Vzkriesenie bohov od staroveku po Ježiša
Koncept znovuzrodenia možno nájsť aj pri legendách starovekých národov. Učiteľ teológie a presbyteriánsky kňaz Tony Nugent upozorňuje, že umieranie a zmŕtvychvstanie bohov bolo súčasťou civilizácie odjakživa a slúžilo ako reprezentácia cyklu ročných období a hviezd. Ako príklad uvádza vzkriesenie egyptského boha slnka Hora, obnovenie života zabitím býka perzským slnečným bohom Mithrasom alebo znovuzrodenie starorímskeho boha plodnosti Dionýza. Nugent vidí paralelu príbehu Ježiša hlavne so sumerskou legendou Zostup Inanny, popísanou na hlinených doskách pochádzajúcich z roku 2100 pnl. Bohyňa plodnosti Inanna (Ištar) zostúpi do podsvetia, čím krajina stratí schopnosť reprodukcie. Po troch dňoch je zachránená životodárnou bylinou a vodou, načo sa vracia na šesť mesiacov ako slnečné svetlo – cyklus zimnej smrti a jarného života. Doktor Nugent však nepoukazuje na nepravdivosť Ježišovho príbehu, iba na jeho štruktúru a pripodobnenie starovekým legendám. O tom svedčí aj fakt, že keď kresťania v 4. storočí identifikovali presnú polohu Kristovej prázdnej hrobky, vybrali miesto, kde stál chrám Afrodity (grécky a rímsky ekvivalent bohyne Inanny). Chrám bol zbúraný a namiesto neho postavený Chrám božieho hrobu.
Veľkonočné sviatky dnes
Podobu Veľkej noci, akú ju poznáme teraz, im dal prvý nikajský koncil zvolaný cisárom Konštantínom v roku 325. Výsledkom bola zhoda cirkvi na výpočte dátumu na slávenie Veľkej noci. Biskupi verili, že vzkriesenie Krista prebehlo v nedeľu. Dátum sviatku preto stanovili vždy na prvú nedeľu po prvom splne, nasledujúcom po jarnej rovnodennosti. Veľká noc odvtedy zostala bez pevného dátumu, zato s pevnými väzbami ku kresťanstvu.
