Spoločenských mýtov, ktoré kolujú v súvislosti s autistickými deťmi či dospelými, je v Česku mnoho. Podľa organizácií, zaoberajúcich sa podporou rodín členov s poruchou autistického spektra, sa to dá napraviť poskytnutím informácií verejnosti. „Typický autista“ totiž podľa nich neexistuje.
Chýbajúce emócie alebo intelekt. Veľa mýtov vyvracia organizácia, ktorá sa starostlivosť o autistické deti a ich rodiny zaoberá.
Sú geniálne a vo väčšine prípadov aj mentálne retardovaní. Takých mýtov, ktoré sú spojené s ľuďmi trpiacimi autizmom či Aspergerovým syndrómom, koluje v českej spoločnosti mnoho. Jedna z organizácií, ktorá sa snaží predkladať verejnosti informácie o poruchách autistického spektra a predovšetkým pomáhať rodinám, ktorých členom je práve dieťa s autizmom, je plzenské Občianske združenie ProCit.
Jeho zakladateľka a predsedníčka Irena Vítovcová zastáva názor, že každé dieťa má vlastný vývoj, rovnako to platí aj u detí s poruchou autistického spektra. „Nie je možné označiť niektoré symptómy autizmu ako typické. Napríklad to, že niektoré deti chodia po špičkách, ešte neznamená, že majú poruchu autistického spektra,“ hovorí Vítovcová, ktorá združenie v Plzni založila pred 11 rokmi.
Pôrod v bunkri. Syn Ukrajinky prišiel na svet počas výbuchov. „Si nový Ukrajinec“
Zjednodušene si môžeme predstaviť, že človek s autizmom odlišne vníma, prežíva, teda následne sa aj inak chová. V zahraničí sa používa termín ľudia na autistickom spektre, ktorý lepšie zohľadňuje koncept neurodiverzity. V niektorých najnovších prístupoch ich potom autizmus vnímam nie ako porucha, ale ako prejav odlišnosti a rôznorodosti. Aj niektorí českí autori hovoria skôr o inakosti ako postihnutí.
Jeden z mýtov, ktorý v spoločnosti o deťoch s autizmom koluje, je, že odmietajú akékoľvek city a emócie. Vítovcová to ale na základe svojej 16-ročnej praxe odmieta. „Máme v organizácii mnoho detí s autizmom, ktoré prejavujú city veľmi dobre. Rady nás objímajú, pusinkujú a držia sa niektorých lektorov ako kliešť. My ich naopak v rámci nácvikov sociálnych zručností učíme vhodnému sociálnemu správaniu,“ vysvetľuje.
Podobne vyvracia aj tvrdenie, že mnoho ľudí s autizmom neudrží očný kontakt. „Veľa takých detí, ktoré u nás za 11 rokov odrástli a ktorým je teraz 20 rokov, sa naučila správnemu očnému kontaktu,“ dodala.
