„To kvôli tomu, že som musela odísť,“ zdôvodňuje svoj plač Kristyna Pavlučenková, zatiaľ čo drží ručičku svojej novonarodenej dcéry Adeliny. Rovnako ako mnoho ďalších žien aj ona opustila Ukrajinu kvôli prebiehajúcej vojne. Na rozdiel od mnohých ale bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. V poľskej nemocnici, kde aj porodila, sa o ňu a ďalšie ukrajinské pacientky starajú lekári a lekárky z ich rodnej krajiny.
Keď 24. februára začala ruská invázia na Ukrajinu, Kristyna Pavlučenková sa prebudila za zvuku sirén, ktoré sa rozliehali jej rodným mestom Ivano-Frankivsk na západe krajiny. Prilietali prvé rakety. Počas nasledujúcich 72 hodín sa síce snažila zostať s rodičmi, starými rodičmi a širšou rodinou, ale jej okolie trvalo na tom, aby odišla do Poľska za svojím manželom, ktorý zo zdravotných dôvodov nemohol narukovať do armády. „Nechcela som odísť, musela som,“ dodáva.
„Ľutujem, že som sa stala matkou.“ Sklamanie z materstva, ženy majú odlišnú predstavu
„Ľutujem, že som sa stala matkou.“ Sklamanie z materstva, ženy majú odlišnú predstavu
ŽENA
S vedomím, že ruské rakety môžu dopadnúť kdekoľvek a kedykoľvek, rýchlo zbalila do tašky veci pre seba aj svoje nenarodené dieťa. „Bála som sa, že porodím predčasne,“ hovorí pri spomienke na vstup do Poľska.
Nebola jediná, rovnaký strach mali aj poľskí colníci, keď ju zbadali. Rýchlo jej preto zavolali záchranku, ktorá ju odviezla do neďalekej nemocnice a odtiaľ do špecializovanej nemocnice Inflancka vo Varšave.
Ako uvádza server CNN s odkazom na poľské ministerstvo zdravotníctva, od začiatku vojny sa v poľských nemocniciach narodilo najmenej 197 ukrajinských detí.
Pre Kristynu Pavlučenkovú je situácia o to zložitejšia kvôli emóciám z čerstvého materstva a realitou života utečencov. Vysvetľuje, že je ťažké byť šťastná, keď musí porodiť v inej krajine. Dúfa ale, že raz ukáže svojej dcére Ukrajinu tak, ako si ju sama pamätá. A hoci nevie, kde bude jej dcéra vyrastať, ani akým jazykom bude hovoriť, dozvie sa, ako a kde prišla na svet. „Povieme jej všetko tak, ako to bolo. Mala by poznať pravdu,“ myslí si čerstvá mamička z Ukrajiny.
„Zbaľ si veci a odíď. Začala sa vojna.“
V inej časti nemocnice leží 58-ročná Taťjana Michajluková, bojuje s rakovinou krčka maternice, a rozpráva príbeh svojho úteku z mesta Buča severne od Kyjeva. Akonáhle začali lietať rakety, Michajluková utiekla zo svojho domova s vnučkou v náručí. A keď s manželom a vnúčatami vychádzali z Buči, čosi vybuchlo hneď vedľa cesty. Vyviazli tak so šťastím.
O Taťjane a ďalšie pacientky sa tu stará napríklad ukrajinská lekárka Kristyna, ktorá príchod do susedného Poľska tiež nemala jednoduchý. Musela kvôli ruskému útoku zo svojej rodnej krajiny utiecť so svojim päťročným synom. Jej manžel, ktorý v krajine zostal, jej poslal v deň začiatku invázie správu, aby si zbalila veci a odišla, pretože začala vojna. Doma v meste Ľvov pracovala ako gynekologička. Keď so synom dorazila do Varšavy, ujala sa ich jedna Polka. Syn Kristyny začal chodiť do tamojšej škôlky, ona sama sa však z celej situácie psychicky zrútila.
„Keď som sa potom spamätala, uvedomila som si, že som predsa lekárka. Tak som prišla sem do nemocnice, aby som využila príležitosť a pomohla ženám, ktoré utiekli pred vojnou,“ opisuje Kristyna. „Keď k nim pristúpim a začnem hovoriť po ukrajinsky, upokojí ich to. Hovorím im, že tu je pomoc, a ony sa trochu upokoja. Môžu sa na mňa obrátiť, kedykoľvek niečomu nerozumejú.“
Do nemocnice Inflancka, ktorá sa špecializuje na pôrodníctvo a gynekológiu, bolo od začiatku vojny na Ukrajine prevezených osemdesiat pacientok na ošetrenie a narodilo sa tu jedenásť ukrajinských detí.
Podľa vyjadrenia nemocnice ženy utekajúce pred vojnou neplatia za žiadne lekárske služby. Po odchode majú taktiež bezplatnú aj popôrodnú starostlivosť, ktorú hradia kliniky v Poľsku.
Tip redakcie: Načerpajte inšpiráciu a zaujímavé tipy.
